Postav si Titanic od Hachette

V Európe

V Anglicku bolo tradíciou, že spoločnosť White Star Line vypravovala zvláštny vlak z Londýna do prístavu tak, aby cestujúci, ktorí strávili poslednú noc na pevnine, v hoteli, mali zaistenú dopravu k jej lodiam.
Na palubu bolo nalodených vyše 1 300 cestujúcich, z toho viac ako 300 v prvej triede, takmer 300 osôb v druhej triede a vyše 700 v triede tretej. Titanic teda nebol na svojej prvej plavbe kapacitne úplne vyťažený, spoločne s posádkou bolo potom na palube až 2 223 ľudí. Velenie lode bolo v rukách kapitána Edwarda J. Smitha, ktorý mal k ruke 7 dôstojníkov (vrchný dôstojník H. T. Wilde, 1. dôstojník William McMaster Murdoch, 2. Charles Herbert Lightoller, 3. Herbert John Pitman, 4. Joseph Grove Boxhall, 5. Harold Godfrey Lowe, 6. James Pell Moody). Na palube lodi sa nachádzal aj generálny riaditeľ lodnej spoločnosti White Star Line lord J. Bruce Ismay a šéfkonštruktér Thomas Andrews, projektant R. R. C. Chisholm, elektrikári W. H. M. Parr a E. H. Watson, zámočníci A. F. Cunnigham, A. W. Frost, R. J. Knight a inštalatér Francis „Frank“ Parkers.


Prvá plavba bola úspešná len pre niekoľko málo cestujúcich, ktorí sa plavili len zo Southamptonu do Cherbourgu alebo Queenstownu
a ďalšej plavby sa nezúčastnili. Prístav v Queenstowne nebol stavebne vybavený pre tak veľkú loď a naloďovanie a vyloďovanie
neprebiehalo u móla, ale pomocou člnov, ktoré pasažierov prevážali medzi loďou a pevninou. Po vyplávaní z Queenstownu smer New
York bolo na palube 2 201 osôb; 1 316 cestujúcich a 855 členov posádky.

Na prvej plavbe Titanicu cez Atlantický oceán bolo veľa významných cestujúcich z prvej triedy ako boli:

• milionár John Jacob Astor IV a jeho manželka Madeleine Force Astorová,
• priemyselník Benjamin Guggenheim,
• majiteľ obchodného reťazca Mac’s; Isidor Straus a jeho manželka Ida,
• milionárka Margaret „Molly“ Brownová z Denveru, neskôr prezývaná ako „nepotopiteľná Molly“ pre jej pomoc ostatným pri stroskotaní,
• sir Cosmo Duff-Gordon a jeho manželka, módna návrhárka Lucy Duff-Gordonová,
• George Dunton Widener a jeho manželka Eleanor so synom Harrym, hráčom kriketu,
• obchodník John Borland Thayer s manželkou Marian a sedemnásťročným synom Jackom,
• novinár William Thomas Stead, ktorý v roku 1892 napísal knihu o zaoceánskom parníku potopenom ľadovou kryhou,
• grófka Rothes,
• asistent prezidenta Spojených štátov amerických Archibald Butt,
• spisovateľka a sociologička Helen Churchill Candeeová,
• spisovateľ Jacques Futrelle s manželkou May a ich priatelia, producenti z Broadwaya,
• Henry a Rene Harrisoví,
• herečka nemého filmu Dorothy Gibsonová,
• a ďalší.Plavby sa naopak nezúčastnil bankár J. P. Morgan, ktorý na poslednú chvíľu plavbu zrušil.

Postav si Titanic od Hachette

Streda 10. apríla

Plavba Titanicu začínala 10. apríla 1912 o 12:14 vyvedením lode z prístavných vôd v Southamptone pod velením lodivoda Georgea Bowyera. Titanic bol príliš veľký a neohrabaný, aby mohol sám vymanévrovať z prístavu. Z tohto dôvodu mu tu, ale aj v iných prístavoch, pomáhalo niekoľko remorkérov. Tu došlo k prvému incidentu, ktorý mohol predčasne plavbu ukončiť. Neďaleko plavebnej trasy Titanicu boli ukotvené ďalšie dva parníky, New York a Oceanic. Pri obiehaní New Yorku došlo vplyvom prúdenia vody, hnanej skrutkami Titanicu, k saciemu efektu, ktorý bol natoľko silný, že sa pretrhli kotviace laná New Yorku a jeho zadná časť sa začala nebezpečne približovať k Titanicu. Hroziacu kolíziu odvrátil kapitán E. J. Smith, ktorý nechal zastaviť stroje na Titanicu a jeden z remorkérov, ktorý oboplával New York a pomocou lana ho ťahal späť ku brehu. Obe lode sa nakoniec minuli vo vzdialenosti desiatok metrov. Kolízii s Titanicom bolo síce zabránené, ale New York sa následne oprel o bok Oceanicu, našťastie bez väčších škôd.

Pri plavbe cez Lamanšský prieliv do Francúzska zistil George Symons, člen hliadkovej služby, že v pozorovacom koši
„vraňom hniezde“ na prednom stožiari chýbajú ďalekohľady. Vyhľadal a požiadal 2. dôstojníka Lightollera o zabezpečenie
ďalekohľadov, a ten túto požiadavku ďalej odovzdal 1. dôstojníkovi Murdochovi. Zatiaľ bol George Symons oboznámený s tým,
že vec sa rieši. Pri plavbe z Belfastu bol pozorovací kôš ešte ďalekohľadmi vybavený, ale keď 2. dôstojník Blair opúšťal v
Southamptone loď, uložil tieto ďalekohľady v kajute. Jeho nástupca, 2. dôstojník Lightoller, však o tomto nevedel, a tak
hliadky v pozorovacom koši zostali bez ďalekohľadov.

V podvečer doplával Titanic do francúzskeho Cherbourgu, kde boli doplnené ďalšie zásoby a nalodení ďalší cestujúci. Po krátkej zastávke
sa potom o 21:30 vydal k pobrežiu Írska.

Postav si Titanic od Hachette

Deň po dňi

Štvrtok 11. apríla 1912 mal Titanic poslednú zastávku u európskeho pobrežia, v írskom prístave Queenstown. V prístave, kde je menšia hĺbka, sa opäť prejavila veľká sacia sila lodných skrutiek a bolo zvírené veľké množstvo piesku. Tento jav znepokojil cestujúcich a posádka musela vysvetľovať príčinu tohto javu. Neskôr sa zistilo, že Titanic pri plavbe v queenstownskom prístave dokonca ťahal potopený ťahací čln asi 800 metrov. Rovnako ako pri predchádzajúcej zastávke v Cherbourgu, boli aj tu doplnené zásoby, nalodených bolo posledných 130 cestujúcich a 1 400 vriec pošty. O 12:30 vyplával západným smerom do Atlantiku, smer New York.

Cez Atlantik

Ešte popoludní 11. apríla 1912 plával Titanic neďaleko pobrežia Írska, a až k večeru, keď na juhozápade preplával okolo
Fastnet Rocku, sa definitívne dostal do vôd Atlantického oceánu.

Piatok 12. apríla: Plavba prebiehala bez komplikácií, cestujúci 1. a 2. triedy si dopriali komfortu poskytnutého lodnou
spoločnosťou a nimi zaplateného. Ale aj o cestujúcich 3. triedy bolo veľmi dobre postarané. To, čo cestujúci nevedeli a čo bolo hlavne
určené pre kapitána a dôstojníkov Titanicu, boli správy o ľadovom poli pred nimi. Tieto správy prichádzali rádiodepešami, konkrétne
z parníku Touraine. Informácie o výskyte ľadu boli zaznamenané na mape, dôstojníci sa však zhodli, že neleží v plánovanej trase plavby.
Od poludnia 11. apríla do poludnia 12. apríla preplával Titanic 386 míľ.

Sobota 13. apríla: Plavba prebiehala rovnako pokojne ako v predošlý deň. Od poludnia 12. apríla do poludnia 13. apríla preplával
Titanic 519 míľ.

Nedeľa 14. apríla: Počasie bolo stále dobré, v dopoludňajších hodinách slúžil kapitán E. J. Smith bohoslužbu v jedálni, a potom bola jedáleň opäť pripravená na stolovanie. Podľa zaznamenávaných rýchlostných údajov sa rýchlosť Titanicu stále zvyšovala a k poludniu 14. apríla preplával ďalších 546 míľ. Generálny riaditeľ J. Bruce Ismay a kapitán E. J. Smith síce v prvých dňoch po vyplávaní predpokladali vyššiu rýchlosť, napriek tomu kapitán pri zachovaní dobrého počasia predpokladal, že dosiahne rekordného času plavby do New Yorku. Hoci sa zapálenie pod ďalšími kotlami, k zvýšeniu rýchlosti, plánovalo až na 15. alebo 16. apríla, bolo pod kotlami zapálené už 14. apríla a Titanic už plával rýchlosťou 21 uzlov.

Už v priebehu dopoludnia prichádzali ďalšie rádiodepeše – „marconigramy“ sa znepokojujúcimi informáciami o výskyte ľadového poľa.
9:00, správa lode Caronia: ľadové pole v oblasti 42°0′ s. š., 49°0′ z. d. až 42°0′ s. š., 51°0′ z. d., 11:40 potvrdzuje parník Noordam
predchádzajúcu správu, o 13:42 bola prijatá správa parníku Baltic: Mierny, premenlivý vietor, jasné a dobré počasie a odovzdal správu
gréckej lodi Athenai: ľadové pole v oblasti 41°51′ s. š., 49°0′ z. d., o 13:45 správa nemeckého parníku Amerika: stretnutie sa s dvoma
veľkými ľadovcami na pozícii 41°27′ s. š., 50°8′ z. d.. O tomto čase plával Titanic rýchlosťou približne 22 uzlov a blížil sa k plytčinám
v kurze 242°, kde mal zmeniť kurz na 265°, New York. Asi 200 míľ severne od tejto trasy sa nachádzali ľadové polia, na ktoré upozornila
loď Caronia. Tieto informácie ukazovali, že ľadové polia sa vyskytujú nezvyčajne južnejšie, než sa očakávalo.

Velenie Titanicu malo dostatok informácií o výskyte ľadovcov, ale so správami nebolo účelne zaobchádzané. Napríklad, správu z parníku Baltic,
ktorý taktiež patril spoločnosti White Star Line, kapitán Smith potvrdil, ale ponechal si ju u seba a po obede ju odovzdal J. B. Ismayovi,
riaditeľovi spoločnosti. Ten si ju síce prečítal, ale ponechal taktiež u seba a popoludní ju ukázal niektorým cestujúcim. Potom na ňu
zabudol. Správa sa tak nedostala na kapitánsky mostík k veliacemu dôstojníkovi. Pri správe z parníku Amerika nie je taktiež úplne zrejmé,
či bola doručená až na kapitánsky mostík. Správa bola totiž zachytená na rádiostanici, ktorá bola určená pre „občiansku prevádzku“,
teda na vlnách, ktoré neboli určené pre námornú prevádzku.

Pred večerným striedaním služieb, o 17:50 zmenil Titanic kurz na 289°. O šiestej hodine večer prebehlo striedanie dôstojníkov na mostíku. Do služby nastúpil 2. dôstojník Lightoller, dôstojníci H. G. Lowe a H. J. Pitman, ku kormidlu nastúpil 2. kormidelník Robert Hitchens. O tomto čase plával Titanic v kurze 289° a kurz mal udržiavať aj naďalej. Pri striedaní služieb nastúpili do pozorovacieho koša na prednom stožiari Jewell a Symons. 5. dôstojník Lowe sa po nástupe do služby zastavil v mapovni, kde zazrel lístok s poznámkou „ľad“ s udanými súradnicami. Vykonal výpočet, z ktorého mu vyšlo, že k miestu stretnutia s ľadom dôjde až po ukončení jeho služby a ďalej sa o toto nezaujímal. Okolo siedmej hodiny prišiel na mostík 1. dôstojník Murdoch a vystriedal Lightollera, ktorý odišiel na večeru. Murdoch si bol vedomý toho, že sa blíži k ľadovému poľu. Pre zlepšenie pozorovania požiadal námorníka Samuela Hemminga, aby uzavrel všetky otvory, ktorými na prednú palubu prenikalo svetlo. O 19:30 bola zachytená správa parníku Californian a parníku Antillian: tri veľké ľadovce na pozícii 42°3′ s. š., 49°9′ z. d..

Okolo ôsmej hodiny večer prebehlo ďalšie striedanie a na miesta mladších dôstojníkov nastúpili Boxhall a Moody, boli vystriedané hliadky
vo vraňom hniezde a taktiež kormidelník Robert Hitchens. Na mostíku zostal dôstojník Lightoller, ktorému končila služba až o 22:00.
Moody bol Lightollerom požiadaný, aby podľa posledných údajov vykonal prepočet vzájomnej polohy lode a oblasti ľadovcov. Podľa výsledku
malo k stretnutiu dôjsť až pred jedenástou hodinou. Okolo 21:00 hovoril kapitán Smith s 2. dôstojníkom Lightollerom o vývoji počasia,
znížení teploty nad oceánom a o pravdepodobnom stretnutí s plávajúcim ľadom. Vzhľadom k tomu, že nevial vietor, bola hladina oceánu pokojná.
V prípade vĺn na hladine by sa tieto vlny trieštili o ľadovec a vzniknutá pena by bola lepšie pozorovateľná, rovnako tak tmavý ľadovec
na nej. O 21:40 bola prijatá ďalšia správa o výskyte ľadu z parníku Mesaba: ľad v oblasti 41°25′ s. š., 49°30′ z. d. až 42°25′ s. š., 49°30′
z. d., veľké kusy ľadu a značný počet veľkých ľadových hôr, ľadové polia.

O 22:15 sa parník Californian dostal do ľadového poľa, o 22:30 prišla správa z parníku Rappahannock: „preplávali sme ľadovým poľom a medzi niekoľkými ľadovými horami“. Okolo 23:00 spozoroval kapitán parníka Californian na obzore svetlo, jeho 3. dôstojník sa neskôr domnieval, že išlo o svetlá osobného parníku. O 23:30 sa radista Cyril Evans na palube parníku Californian snažil varovať Titanic pred ľadovými poliami. Radista Titanicu ho však prerušil a o 23:35 Evans ukončil vysielanie a unavený išiel spať. Titanic pláva stále rýchlosťou okolo 21 – 22 uzlov smerom k ľadovému poľu.

Postav si Titanic od Hachette

Potopenie

Približne 130 minút po náraze sa začala voda prelievať zo šiestej do siedmej komory. Okolo 02:10 sa začala dvíhať z vody zadná časť a začali sa vynárať lodné skrutky. O 02:17 dosiahla hladina lodnej paluby a krátko potom sa zrútil predný komín, keď popraskali jeho kotviace laná. Komín pádom rozdrvil niekoľko ľudí na palube a aj vo vode. Na palube sa ľudia snažili dostať na zadnú časť Titanicu alebo skákali cez palubu v nádeji, že sa ešte dostanú do niektorého záchranného člnu na hladine. So zvyšujúcim sa náklonom začali padať nezaistené predmety na palube a aj vo vnútri lode.

S ďalším zaplavovaním podpalubia došlo k zaplaveniu posledných kotolní, a tým boli vyradené aj generátory na výrobu elektrickej energie – Titanic sa ponoril do tmy. Krátko potom sa trup Titanicu rozlomil za polovicou dĺžky trupu. Predná časť išla okamžite pod hladinu. Zadná časť sa po odľahčení na chvíľu narovnala, ale ako roztrhnutým trupom prenikala voda dovnútra, začala sa po chvíli potápať a vo zvislej polohe sa ponorila. 15. apríla 1912 o 02:20 zmizol Titanic pod hladinou.
Po potopení Titanicu sa iba dva z 20 člnov vrátili na miesto potopenia a hľadali tých, čo prežili. Záchranný čln číslo 4 bol pomerne blízko a vyzdvihol päť ľudí; dvaja z nich neskôr zomreli. Asi o hodinu neskôr sa vrátil ešte záchranný čln číslo 14 a zachránil štyri osoby, z ktorých jeden neskôr zomrel. Niektorí ľudia skočili z paluby, a potom sa snažili dostať do člnov. Niektorým sa to podarilo, niektorí boli odmietaní v obave, že by mohlo dôjsť k preplneniu člna a jeho prevráteniu. Posádky člnov sa snažili odplávať čo najďalej od miesta potopenia z obavy zo sacieho efektu; ako sa neskôr ukázalo, tento efekt bol veľmi malý.

Neznáma loď
Neďaleko Titanicu bola uvidená loď, asi vo vzdialenosti 5 míľ, ktorá stála cez noc v ľadovom poli. Táto loď predstavuje dodnes záhadu. Z paluby Titanicu bolo vidieť loď, ktorú nemohli identifikovať. Mohol to byť parník Californian ale aj nórska loď Samson. Táto loď nereagovala na rádiové vysielanie, a tak sa 4. proviantný dôstojník, Joseph Grove Boxhall, pokúsil o priame spojenie Morseovou lampou. Keďže loď nereagovala, začal vystreľovať svetlice, ktoré medzitým priniesol kormidelník George Rowe, a Rowe pokračoval v signalizovaní Morseovou lampou.