Vybavenie
Informácie sú použité z Wikipedie
Už pri návrhu interiéru a vybavenia pre Titanic sa počítalo s tým, že by mal predstavovať luxus a bohatstvo. Loď bola vybavená palubným telefónnym komunikačným systémom, knižnicou a holičstvom. Pre cestujúcich prvej triedy bol k dispozícii aj bazén, telocvičňa, ihrisko na squash, turecké kúpele, elektrické kúpele a Veranda Cafe. Taktiež Café Parisien ponúkalo špeciality pre cestujúcich prvej triedy, ktoré mohli konzumovať na slnečnej verande s dekorovaným mrežovaním. Spoločenské miestnosti prvej triedy boli obložené vyrezávaným dreveným obložením, drahým nábytkom a ďalšími dekoráciami. V tretej triede bolo vybavenie skromné, borovicové obloženie a robustný tíkový nábytok.
O rozdiele
vybavenosti kajút a poskytovaného komfortu svedčia aj cenové rozdiely lodných lístkov. Cena salónnej kajuty:
4 350 USD / 870 libier šterlingov (v dnešných cenách 128 000 USD); kajuta v prvej triede: 150 USD / 30 libier
(v dnešných cenách 4 400 USD); kajuta v druhej triede: 60 USD / 13 libier (v dnešných cenách 1 900 USD) a palubný
lístok pre tretiu triedu: 20 – 40 USD / 3 – 8 libier (v dnešných cenách 440 – 1 170 USD).
Loď bola
vybavená vtedy špičkovou technológiou. Medzi tieto vymoženosti patrili aj tri elektrické výťahy v prvej triede
a jeden v triede druhej. Titanic bol kompletne vybavený elektrickým osvetlením. Komunikáciu lode s okolitým svetom
zabezpečovali dve rádiové stanice Marconi s výkonom 5 000 wattov. U jednej stanice sa vo smenách striedali dvaja
operátori spoločnosti Marconi a ich úlohou bolo odosielanie a prijímanie osobných správ. Táto telegrafická služba
bola určená pre cestujúcich prvej triedy. Najdrahší jednosmerný transatlantický prenos stál 870 libier, čo zodpovedá
63 837 librám v roku 2011, alebo 1 363 dolárov, t. j. 30 917 dolárov v roku 2011.
K ďalšiemu vybaveniu patril
priestor pre venčenie psov, fotolaboratórium, nemocnica s operačnou sálou namiesto bežnej lodnej ošetrovne, mraziace
skladisko rezaných kvetín, ubytovacie priestory pre služobníctvo prvej triedy a iné.
Čerpadlá
Titanic bol vybavený systémom piatich balastných nádrží s čerpadlami a ďalšími troma čerpadlami, každé s prečerpávajucou kapacitou 150 ton/hod. Kapacita všetkých súčasne pracujúcich čerpadiel dosahovala celkovej výtlačnej kapacity 1 700 ton morskej vody za hodinu. Dve hlavné potrubia balastných nádrží s priemerom 10″ (~250 mm), s ventilmi rozvodu vody, boli položené v celej dĺžke trupu nad prepážkami. Uvádza sa, že v priebehu katastrofy sa podarilo pomocou čerpadiel spomaliť zaplavenie 6. kotolne v prvých desiatich minútach po zrážke s ľadovcom a znížiť rýchlosť zaplavovania 5. kotolne. Ani odčerpávanie vody nemohlo zachovať potrebný vztlak trupu, spomalilo však zaplavovanie. Čerpadlá pracovali až do 23:50, kedy boli zaplavené a vyradené z činnosti.
Záchranné člny
Titanic, rovnako ako iné plavidlá na prepravu cestujúcich po vode, musel byť vybavený záchrannými člnmi.
Spoločnosť White Star pri schvaľovaní počtu záchranných člnov a ich kapacity vychádzala z vtedy platných
námorných predpisov a požiadaviek Board of Trade. Tieto predpisy vyžadovali len takú kapacitu záchranných člnov,
ktorá zodpovedá výtlaku plavidla a predpokladanému množstvo prepravovaných cestujúcich. Pre toto určenie boli
však nesprávne použité údaje od sesterskej lodi Olympic z roku 1911, keď počet cestujúcich na Olympicu nepresiahol
1 100 osôb. Výsledkom bola inštalácia iba 20 záchranných člnov s celkovou kapacitou 1 178 osôb, to je približne 1/3
celkovej kapacity Titanicu. V čase katastrofy bolo na Titanicu vyše 2 200 osôb. Podľa platných predpisov Board of Trade
bolo stanovenie počtu záchranných člnov správne, pretože britské lode s výtlakom nad 10 000 ton mali niesť 16 člnov
s celkovou tonážou 5 500 ft³ (kubických stôp), t. j. 160 m³ a k tomu ďalšiu dostatočnú kapacitu iných záchranných
plavidiel s kapacitou 75 %, ktorá je znížená na 50 % u lodí s vodotesnými prepážkami, oproti kapacite záchranných
člnov. V tomto prípade mohla spoločnosť White Star Line využiť výnimky pre lode s vodotesnými prepážkami a celkovú
kapacitu v záchranných prostriedkoch znížiť až na 756 osôb. Podľa týchto predpisov mohla spoločnosť White Star Line
inštalovať aj menej člnov ale poskytla ich viac, než jej bolo predpismi ukladané. Ani toto zvýšenie, nad požiadavku
predpisov, nebolo neskôr dostačujúce.
Z 20 člnov bolo 14 veľkých drevených člnov s kapacitou 65 osôb, dva tzv. pohotovostné kutre s kapacitou 40 osôb a
štyri Engelhardtove skladacie člny s kapacitou 47 osôb. Tieto mali plátené bočnice s korkovou obrubou a mohli slúžiť
buď ako plť pri spustení bočníc alebo ako čln pri ich zdvihnutí.
Veľké člny a kutre boli označené číslami 1 až 16. Člny s párnymi číslami boli upevnené na ľavoboku, s nepárnymi na pravoboku.
Skladacie člny boli označené písmenami A, B, C a D. Dva pohotovostné kutre boli úplne vpredu vedľa kormidlovne, po jednom na
pravoboku a jednom na ľavoboku. Štrnásť veľkých člnov bolo rozdelených po siedmich na každý bok lode, tri vpredu a štyri vzadu.
Skladacie člny boli rozdelené po dvoch na pravobok a ľavobok. Člny C a D boli uložené vedľa kutrov, v druhom rade, a mali byť
spúšťané rovnakými člnovými žeriavmi. Skladacie člny A a B boli nevýhodne umiestnené až na streche dôstojníckych kajút, v treťom
rade, a aj za normálnych podmienok bolo ťažké tieto člny, vážiace asi 1 350 kilogramov, dostať na člnovú palubu medzi ramená
člnových žeriavov a spustiť na hladinu.
Titanic bol vybavený modernými Welinovými dvojitými člnovými žeriavmi. Ich ramená mohli byť vyklonené na obidve strany, tak aby
mohli obsluhovať druhý rad záchranných člnov umiestnený vo vnútri na palube. Od toho však bolo upustené, pretože člnová paluba
by bola preplnená, čím by sa zmenšil priestor pre promenádu cestujúcich a zhoršil výhľad na oceán.
