Prvá plavba
Informácie sú použité z Wikipedie
Prvá, a zároveň aj posledná, plavba smerovala z anglického Southamptonu cez francúzsky Cherbourg a írsky Queenstown (dnes Cobh) do amerického New Yorku. Na plavbu sa Titanic vydal 10. apríla 1912 pod velením kapitána Edwarda J. Smitha, ktorý bol komodorom flotily White Star Line a predtým slúžil na Olympicu.
V Európe
V Anglicku bolo tradíciou, že spoločnosť White Star Line vypravovala zvláštny vlak z Londýna do prístavu tak, aby
cestujúci, ktorí strávili poslednú noc na pevnine, v hoteli, mali zaistenú dopravu k jej lodiam.
Na palubu bolo nalodených vyše 1 300 cestujúcich, z toho viac ako 300 v prvej triede, takmer 300 osôb v druhej triede a vyše 700
v triede tretej. Titanic teda nebol na svojej prvej plavbe kapacitne úplne vyťažený, spoločne s posádkou bolo potom na palube až
2 223 ľudí. Velenie lode bolo v rukách kapitána Edwarda J. Smitha, ktorý mal k ruke 7 dôstojníkov (vrchný dôstojník H. T. Wilde,
1. dôstojník William McMaster Murdoch, 2. Charles Herbert Lightoller, 3. Herbert John Pitman, 4. Joseph Grove Boxhall, 5. Harold
Godfrey Lowe, 6. James Pell Moody). Na palube lodi sa nachádzal aj generálny riaditeľ lodnej spoločnosti White Star Line lord J.
Bruce Ismay a šéfkonštruktér Thomas Andrews, projektant R. R. C. Chisholm, elektrikári W. H. M. Parr a E. H. Watson, zámočníci
A. F. Cunnigham, A. W. Frost, R. J. Knight a inštalatér Francis „Frank“ Parkers.
Prvá plavba bola úspešná len pre niekoľko málo cestujúcich, ktorí sa plavili len zo Southamptonu do Cherbourgu alebo Queenstownu
a ďalšej plavby sa nezúčastnili. Prístav v Queenstowne nebol stavebne vybavený pre tak veľkú loď a naloďovanie a vyloďovanie
neprebiehalo u móla, ale pomocou člnov, ktoré pasažierov prevážali medzi loďou a pevninou. Po vyplávaní z Queenstownu smer New
York bolo na palube 2 201 osôb; 1 316 cestujúcich a 855 členov posádky.
Na prvej plavbe Titanicu cez Atlantický oceán bolo veľa významných cestujúcich z prvej triedy ako boli:
Plavby sa naopak nezúčastnil bankár J. P. Morgan, ktorý na poslednú chvíľu plavbu zrušil.
Streda 10. apríla
Plavba Titanicu začínala 10. apríla 1912 o 12:14 vyvedením lode z prístavných vôd v Southamptone pod velením lodivoda
Georgea Bowyera. Titanic bol príliš veľký a neohrabaný, aby mohol sám vymanévrovať z prístavu. Z tohto dôvodu mu tu,
ale aj v iných prístavoch, pomáhalo niekoľko remorkérov. Tu došlo k prvému incidentu, ktorý mohol predčasne plavbu ukončiť.
Neďaleko plavebnej trasy Titanicu boli ukotvené ďalšie dva parníky, New York a Oceanic. Pri obiehaní New Yorku došlo
vplyvom prúdenia vody, hnanej skrutkami Titanicu, k saciemu efektu, ktorý bol natoľko silný, že sa pretrhli kotviace
laná New Yorku a jeho zadná časť sa začala nebezpečne približovať k Titanicu. Hroziacu kolíziu odvrátil kapitán E. J. Smith,
ktorý nechal zastaviť stroje na Titanicu a jeden z remorkérov, ktorý oboplával New York a pomocou lana ho ťahal späť ku brehu.
Obe lode sa nakoniec minuli vo vzdialenosti desiatok metrov. Kolízii s Titanicom bolo síce zabránené, ale New York sa následne
oprel o bok Oceanicu, našťastie bez väčších škôd.
Pri plavbe cez Lamanšský prieliv do Francúzska zistil George Symons, člen hliadkovej služby, že v pozorovacom koši
„vraňom hniezde“ na prednom stožiari chýbajú ďalekohľady. Vyhľadal a požiadal 2. dôstojníka Lightollera o zabezpečenie
ďalekohľadov, a ten túto požiadavku ďalej odovzdal 1. dôstojníkovi Murdochovi. Zatiaľ bol George Symons oboznámený s tým,
že vec sa rieši. Pri plavbe z Belfastu bol pozorovací kôš ešte ďalekohľadmi vybavený, ale keď 2. dôstojník Blair opúšťal v
Southamptone loď, uložil tieto ďalekohľady v kajute. Jeho nástupca, 2. dôstojník Lightoller, však o tomto nevedel, a tak
hliadky v pozorovacom koši zostali bez ďalekohľadov.
V podvečer doplával Titanic do francúzskeho Cherbourgu, kde boli doplnené ďalšie zásoby a nalodení ďalší cestujúci. Po krátkej zastávke
sa potom o 21:30 vydal k pobrežiu Írska.
Deň po dňi
Štvrtok 11. apríla 1912 mal Titanic poslednú zastávku u európskeho pobrežia, v írskom prístave Queenstown.
V prístave, kde je menšia hĺbka, sa opäť prejavila veľká sacia sila lodných skrutiek a bolo zvírené veľké množstvo piesku.
Tento jav znepokojil cestujúcich a posádka musela vysvetľovať príčinu tohto javu. Neskôr sa zistilo, že Titanic pri plavbe
v queenstownskom prístave dokonca ťahal potopený ťahací čln asi 800 metrov. Rovnako ako pri predchádzajúcej zastávke v
Cherbourgu, boli aj tu doplnené zásoby, nalodených bolo posledných 130 cestujúcich a 1 400 vriec pošty. O 12:30 vyplával
západným smerom do Atlantiku, smer New York.
Cez Atlantik
Ešte popoludní 11. apríla 1912 plával Titanic neďaleko pobrežia Írska, a až k večeru, keď na juhozápade preplával okolo
Fastnet Rocku, sa definitívne dostal do vôd Atlantického oceánu.
Piatok 12. apríla: Plavba prebiehala bez komplikácií, cestujúci 1. a 2. triedy si dopriali komfortu poskytnutého lodnou
spoločnosťou a nimi zaplateného. Ale aj o cestujúcich 3. triedy bolo veľmi dobre postarané. To, čo cestujúci nevedeli a čo bolo hlavne
určené pre kapitána a dôstojníkov Titanicu, boli správy o ľadovom poli pred nimi. Tieto správy prichádzali rádiodepešami, konkrétne
z parníku Touraine. Informácie o výskyte ľadu boli zaznamenané na mape, dôstojníci sa však zhodli, že neleží v plánovanej trase plavby.
Od poludnia 11. apríla do poludnia 12. apríla preplával Titanic 386 míľ.
Sobota 13. apríla: Plavba prebiehala rovnako pokojne ako v predošlý deň. Od poludnia 12. apríla do poludnia 13. apríla preplával
Titanic 519 míľ.
Nedeľa 14. apríla: Počasie bolo stále dobré, v dopoludňajších hodinách slúžil kapitán E. J. Smith bohoslužbu v jedálni,
a potom bola jedáleň opäť pripravená na stolovanie. Podľa zaznamenávaných rýchlostných údajov sa rýchlosť Titanicu stále zvyšovala a
k poludniu 14. apríla preplával ďalších 546 míľ. Generálny riaditeľ J. Bruce Ismay a kapitán E. J. Smith síce v prvých dňoch po vyplávaní
predpokladali vyššiu rýchlosť, napriek tomu kapitán pri zachovaní dobrého počasia predpokladal, že dosiahne rekordného času plavby do
New Yorku. Hoci sa zapálenie pod ďalšími kotlami, k zvýšeniu rýchlosti, plánovalo až na 15. alebo 16. apríla, bolo pod kotlami zapálené už
14. apríla a Titanic už plával rýchlosťou 21 uzlov.
Už v priebehu dopoludnia prichádzali ďalšie rádiodepeše – „marconigramy“ sa znepokojujúcimi informáciami o výskyte ľadového poľa.
9:00, správa lode Caronia: ľadové pole v oblasti 42°0′ s. š., 49°0′ z. d. až 42°0′ s. š., 51°0′ z. d., 11:40 potvrdzuje parník Noordam
predchádzajúcu správu, o 13:42 bola prijatá správa parníku Baltic: Mierny, premenlivý vietor, jasné a dobré počasie a odovzdal správu
gréckej lodi Athenai: ľadové pole v oblasti 41°51′ s. š., 49°0′ z. d., o 13:45 správa nemeckého parníku Amerika: stretnutie sa s dvoma
veľkými ľadovcami na pozícii 41°27′ s. š., 50°8′ z. d.. O tomto čase plával Titanic rýchlosťou približne 22 uzlov a blížil sa k plytčinám
v kurze 242°, kde mal zmeniť kurz na 265°, New York. Asi 200 míľ severne od tejto trasy sa nachádzali ľadové polia, na ktoré upozornila
loď Caronia. Tieto informácie ukazovali, že ľadové polia sa vyskytujú nezvyčajne južnejšie, než sa očakávalo.
Velenie Titanicu malo dostatok informácií o výskyte ľadovcov, ale so správami nebolo účelne zaobchádzané. Napríklad, správu z parníku Baltic,
ktorý taktiež patril spoločnosti White Star Line, kapitán Smith potvrdil, ale ponechal si ju u seba a po obede ju odovzdal J. B. Ismayovi,
riaditeľovi spoločnosti. Ten si ju síce prečítal, ale ponechal taktiež u seba a popoludní ju ukázal niektorým cestujúcim. Potom na ňu
zabudol. Správa sa tak nedostala na kapitánsky mostík k veliacemu dôstojníkovi. Pri správe z parníku Amerika nie je taktiež úplne zrejmé,
či bola doručená až na kapitánsky mostík. Správa bola totiž zachytená na rádiostanici, ktorá bola určená pre „občiansku prevádzku“,
teda na vlnách, ktoré neboli určené pre námornú prevádzku.
Pred večerným striedaním služieb, o 17:50 zmenil Titanic kurz na 289°. O šiestej hodine večer prebehlo striedanie dôstojníkov na mostíku.
Do služby nastúpil 2. dôstojník Lightoller, dôstojníci H. G. Lowe a H. J. Pitman, ku kormidlu nastúpil 2. kormidelník Robert Hitchens.
O tomto čase plával Titanic v kurze 289° a kurz mal udržiavať aj naďalej. Pri striedaní služieb nastúpili do pozorovacieho koša na
prednom stožiari Jewell a Symons. 5. dôstojník Lowe sa po nástupe do služby zastavil v mapovni, kde zazrel lístok s poznámkou „ľad“
s udanými súradnicami. Vykonal výpočet, z ktorého mu vyšlo, že k miestu stretnutia s ľadom dôjde až po ukončení jeho služby a ďalej sa
o toto nezaujímal. Okolo siedmej hodiny prišiel na mostík 1. dôstojník Murdoch a vystriedal Lightollera, ktorý odišiel na večeru.
Murdoch si bol vedomý toho, že sa blíži k ľadovému poľu. Pre zlepšenie pozorovania požiadal námorníka Samuela Hemminga, aby uzavrel
všetky otvory, ktorými na prednú palubu prenikalo svetlo. O 19:30 bola zachytená správa parníku Californian a parníku Antillian: tri
veľké ľadovce na pozícii 42°3′ s. š., 49°9′ z. d..
Okolo ôsmej hodiny večer prebehlo ďalšie striedanie a na miesta mladších dôstojníkov nastúpili Boxhall a Moody, boli vystriedané hliadky
vo vraňom hniezde a taktiež kormidelník Robert Hitchens. Na mostíku zostal dôstojník Lightoller, ktorému končila služba až o 22:00.
Moody bol Lightollerom požiadaný, aby podľa posledných údajov vykonal prepočet vzájomnej polohy lode a oblasti ľadovcov. Podľa výsledku
malo k stretnutiu dôjsť až pred jedenástou hodinou. Okolo 21:00 hovoril kapitán Smith s 2. dôstojníkom Lightollerom o vývoji počasia,
znížení teploty nad oceánom a o pravdepodobnom stretnutí s plávajúcim ľadom. Vzhľadom k tomu, že nevial vietor, bola hladina oceánu pokojná.
V prípade vĺn na hladine by sa tieto vlny trieštili o ľadovec a vzniknutá pena by bola lepšie pozorovateľná, rovnako tak tmavý ľadovec
na nej. O 21:40 bola prijatá ďalšia správa o výskyte ľadu z parníku Mesaba: ľad v oblasti 41°25′ s. š., 49°30′ z. d. až 42°25′ s. š., 49°30′
z. d., veľké kusy ľadu a značný počet veľkých ľadových hôr, ľadové polia.
O 22:15 sa parník Californian dostal do ľadového poľa, o 22:30 prišla správa z parníku Rappahannock: „preplávali sme ľadovým poľom a medzi
niekoľkými ľadovými horami“. Okolo 23:00 spozoroval kapitán parníka Californian na obzore svetlo, jeho 3. dôstojník sa neskôr domnieval,
že išlo o svetlá osobného parníku. O 23:30 sa radista Cyril Evans na palube parníku Californian snažil varovať Titanic pred ľadovými poliami.
Radista Titanicu ho však prerušil a o 23:35 Evans ukončil vysielanie a unavený išiel spať. Titanic pláva stále rýchlosťou
okolo 21 – 22 uzlov smerom k ľadovému poľu.
Ľadovec
Pár minút po varovaní od Californianu hliadka v prednom vraňom hniezde (v zložení Reginald Robinson Lee a Frederick Fleet) spozorovala hmlový opar vpredu, pred prednou časťou (známka blízkosti ľadovca, hmla navyše znižuje dohľadnosť). Fleet potom rozoznal ľadovú masu pred nimi a o 23:39 troma údermi zvona signalizoval „Predmet pred loďou“. Zároveň pomocou telefónu odovzdal 6. dôstojníkovi J. P. Moodymu na mostík hlásenie „Ľad priamo pred nami“. Zvuk zvona vyburcoval 1. dôstojníka Murdocha, ktorý pribehol na mostík. Murdoch po vypočutí správy okamžite prikázal strojovni „STOP“ a kormidelníkovi Robertovi Hitchensovi zavelil „Úplne vpravo“, čo v lodnej terminológii v roku 1912 znamená zadná časť doprava, predná časť doľava. Sled vydaných povelov však bol pre Titanic tragický. Moody potvrdil uskutočnenie Murdochovho rozkazu „Úplne vpravo“. Následne Murdoch vydal povel strojovni „Plný spätný chod“ a ku kormidlu „Úplne vľavo“.
Zrážka
Od hlásenia z vranieho hniezda do kolízie s ľadovcom uplynulo 37 sekúnd.
Titanic mal veľkú hmotnosť a teda aj veľkú zotrvačnosť, malé kormidlo, ľadovec bol spozorovaný neskoro a 1. dôstojník nevydal úplne správne povely. To malo za následok, že sa Titanic veľmi pomaly začal odkláňať od svojho pôvodného kurzu, prednou časťou doľava. Zmena kurzu nestačila na to, aby sa Titanic ľadovej kryhe vyhol. Titanic narazil do ľadovca pravým bokom hneď za prednou časťou. K nárazu došlo v okamihu, keď dôstojník vydal povel k spätnému chodu strojov a vzápätí uzavrel vodotesné prepážky. Aj keď posádka a cestujúci nepocítili priamy náraz, ale iba chvenie lode v priebehu 10 sekúnd, vznikla trhlina pod čiarou ponoru, ale nad úrovňou dvojitého dna, v dĺžke 90 metrov, ktorá zasahovala až do vodotesnej komory č. 6, zásobníka uhlia pre piatu kotolňu. Trhlina sa tiahla približne vo výške 3 metrov nad kýlom.
Aj keď na horných palubách nevyzeral náraz nijako dramaticky, v podpalubí tomu bolo inak. Na palube D, ktorá slúžila ako ubytovacie priestory kuričov, bol náraz cítiť veľmi silno. Kurič John Thompson neskôr uviedol, že nárazom niektorí vypadli z lôžok. Hlavný kurič William Small všetkým prikázal „dole“ (do kotolne), ale toto už nebolo možné, pretože priestory pod prielezmi už zaplavovala voda.
Ihneď po náraze prišiel kapitán Smith na mostík, aby zistil, čo sa stalo. Ešte predtým uzavrel 1. dôstojník vodotesné dvere v predeloch jednotlivých komôr. Komory však boli vodotesné len medzi sebou, ale zhora, smerom k palubám, tomu tak nebolo. Plniace sa predné komory zaťažovali trup lode tak, že ten začal klesať prednou časťou pod hladinu a voda sa postupne začala prelievať do ďalších komôr cez hornú hranu.
Pondelok 15. apríla
Prehliadka poškodenej prednej časti priniesla zistenie, že Titanic nemožno udržať na hladine ani pri odčerpávaní vody balastnými čerpadlami. Šéfkonštruktér Andrews odhadoval, že loď sa udrží na hladine približne jednu až jeden a pol hodiny a, že čerpadlá môžu pridať len pár minút pred potopením. Výkon čerpadiel síce dovoľoval prečerpanie 1 700 ton vody za hodinu, ale v priebehu 10 minút po náraze dosahovala úroveň zatopenia prednej časti až 14 metrov v 5 predných oddieloch a hladina rýchlo stúpala. Toto množstvo vody už nemohli čerpadlá pojať.
Záchranné člny
Okolo polnoci, približne 20 minút po zrážke už prenikla voda do obytných priestorov 3. triedy. Kapitán s Andrewsom sa zhodli na tom, že by mohla vzniknúť panika, pretože počet miest v záchranných člnoch nebol dostačujúci. Všetci cestujúci aj posádka dostali záchranné vesty, ale to nemalo veľký význam. V ľadovej vode severného Atlantiku mohli netrénovaní ľudia prežiť asi 5 – 10 minút a aj najodolnejší jedinci nemohli podchladeniu odolávať dlhšie ako dvadsať minút.
Päť minút po polnoci vydáva kapitán rozkaz na prípravu záchranných člnov, o 00:10 bolo vykonané vyklonenie člnov a o 00:25 rozkaz na opustenie lode, podľa lodných zvyklostí „ženy a deti prvé“. O 00:30 sa prvé člny začali plniť deťmi a ženami, o 00:45 dosadol na hladinu prvý záchranný čln číslo 7 na pravoboku, kde riadili nástup dôstojníci Lowe a Pitman, s kapacitou 65 osôb, ale naplnený iba 28 cestujúcimi. Na ľavoboku riadil nastupovanie do člnov 2. dôstojník C. H. Lightoller, ktorý podľa rozkazu ženy a deti prvé radšej spustil čln neúplne obsadený, než aby dovolil nastúpiť mužom, aj v prípade, že ďalšie ženy ani deti práve nečakali na nastúpenie. Záchranné člny č. 6 a 5 na ľavoboku boli spustené o desať minút neskôr. Čln č. 1 na pravoboku bol piatym spusteným, iba s 12 cestujúcimi. Naopak, čln č. 11 bol preplnený 70 cestujúcimi. Skladací čln D bol posledným spusteným člnom. Spúšťanie člnov sa na Titanicu neobišlo bez ťažkostí: nebolo posádkou nacvičené a ani cestujúci, pod vplyvom stále svietiacich svetiel na palube, nechceli nastupovať do člnov a ponoriť sa do tmy nad oceánom a taktiež sa niektoré manželské páry nechceli rozdeliť. Nastupovanie sťažovala aj nevhodná organizácia záchranných prác, aj keď stevardi John Edward Hart a William Denton Cox úspešne viedli skupiny cestujúcich z tretej triedy do záchranných člnov. Z rôznych dôvodov sa nepodarilo spustiť skladacie člny A a B. Z Titanicu sa v člnoch zachránilo 706 cestujúcich a členov posádky. Posledné dva záchranné člny už neboli použiteľné, skladací čln B bol hore dnom, ďalšie čiastočne zaplavené potom, čo bolo plátno bočníc pretrhnuté pádom zo strechy kajút dôstojníkov.
Radisti
Medzitým, o 00:15, začali radisti Jack Phillips a Harold Bride vysielať medzinárodný núdzový signál „CQD“, ktorý postupne zachytilo niekoľko lodí ako Mount Temple spoločnosti Canadian Pacific, Frankfurt spoločnosti Norddeutscher Lloyd, Virginian spoločnosti Allan Line, sesterská loď Olympic, ruský parník Birma i japonská loď Ypiranga. Popri tradičných znakoch CQD vysielal Jack Phillips aj nový signál „SOS“ – na upozornenie druhého radistu, že tento signál bol už skôr u White Star Line použitý v roku 1909 pri stroskotaní lode SS Florida. Ako prvý toto volanie zachytil radista Cottam na parníku Carpathia v tom istom čase, kedy bolo odvysielané. Ihneď informoval kapitána Arthura Rostrona o núdzovom vysielaní a ten okamžite nariadil zmenu kurzu. Carpathia bola najbližšou loďou, ktorá mohla ponáhľať na pomoc. Vzdialenosť 58 míľ (93 km) nemohla však prekonať skôr, ako za 4 hodiny. O 00:26 vysielali radisti opravenú polohu Titanicu a žiadali o pomoc parník Frankfurt. Oznámili mu, že sa Titanic potápa. Lode v dosahu odpovedali, že priplávajú na pomoc, ale žiadna nebola tak blízko, aby dosiahla Titanic skôr, než sa potopil. Jediným suchozemským miestom, ktoré zachytilo núdzové volanie z Titanicu, bola rádiová stanica Cape Race na Newfoundlande. Hoci na niektorých lodiach pochopili vážnosť situácie okamžite, na iných ešte o 01:30, teda 90 minút po prvom vysielaní CQD, nemali o situácii reálny obraz. Z Olympicu, sesterskej lode, sa pýtali, či pláva Titanic južným smerom a z parníku Frankfurt stále žiadali o viac informácií.
O 02:05 kapitán Smith osobne navštívil radistov, aby im oznámil, že už urobili všetko, čo mohli, a nariadil im opustiť kabínu a pokúsiť sa o záchranu. To isté zopakoval svojím dôstojníkom a všetkým členom posádky, ktorých stretol. V ten moment zostávalo Titanicu do potopenia už len 15 minút.
Potopenie
Približne 130 minút po náraze sa začala voda prelievať zo šiestej do siedmej komory. Okolo 02:10 sa začala dvíhať z vody zadná časť a začali sa vynárať lodné skrutky. O 02:17 dosiahla hladina lodnej paluby a krátko potom sa zrútil predný komín, keď popraskali jeho kotviace laná. Komín pádom rozdrvil niekoľko ľudí na palube a aj vo vode. Na palube sa ľudia snažili dostať na zadnú časť Titanicu alebo skákali cez palubu v nádeji, že sa ešte dostanú do niektorého záchranného člnu na hladine. So zvyšujúcim sa náklonom začali padať nezaistené predmety na palube a aj vo vnútri lode.
S ďalším zaplavovaním podpalubia došlo k zaplaveniu posledných kotolní, a tým boli vyradené aj generátory na výrobu elektrickej energie – Titanic sa ponoril do tmy. Krátko potom sa trup Titanicu rozlomil za polovicou dĺžky trupu. Predná časť išla okamžite pod hladinu. Zadná časť sa po odľahčení na chvíľu narovnala, ale ako roztrhnutým trupom prenikala voda dovnútra, začala sa po chvíli potápať a vo zvislej polohe sa ponorila. 15. apríla 1912 o 02:20 zmizol Titanic pod hladinou.
Po potopení Titanicu sa iba dva z 20 člnov vrátili na miesto potopenia a hľadali tých, čo prežili. Záchranný čln číslo 4 bol pomerne blízko a vyzdvihol päť ľudí; dvaja z nich neskôr zomreli. Asi o hodinu neskôr sa vrátil ešte záchranný čln číslo 14 a zachránil štyri osoby, z ktorých jeden neskôr zomrel. Niektorí ľudia skočili z paluby, a potom sa snažili dostať do člnov. Niektorým sa to podarilo, niektorí boli odmietaní v obave, že by mohlo dôjsť k preplneniu člna a jeho prevráteniu. Posádky člnov sa snažili odplávať čo najďalej od miesta potopenia z obavy zo sacieho efektu; ako sa neskôr ukázalo, tento efekt bol veľmi malý.
Neznáma loď
Neďaleko Titanicu bola uvidená loď, asi vo vzdialenosti 5 míľ, ktorá stála cez noc v ľadovom poli. Táto loď predstavuje dodnes záhadu. Z paluby Titanicu bolo vidieť loď, ktorú nemohli identifikovať. Mohol to byť parník Californian ale aj nórska loď Samson. Táto loď nereagovala na rádiové vysielanie, a tak sa 4. proviantný dôstojník, Joseph Grove Boxhall, pokúsil o priame spojenie Morseovou lampou. Keďže loď nereagovala, začal vystreľovať svetlice, ktoré medzitým priniesol kormidelník George Rowe, a Rowe pokračoval v signalizovaní Morseovou lampou.
Záchrana
Najbližšou reagujúcou loďou bola Carpathia kapitána Arthura A. Rostrona, patriaca spoločnosti Cunard, s výtlakom 8 700 ton, ktorá sa plavila z New Yorku smerom ku Gibraltárskemu prielivu. Rovnako ako na Titanicu, aj tu radisti prijali správy o výskyte ľadovcov. Radista Cottam sa už chystal vypnúť rádiostanicu, keď začul prvé volanie Titanicu o pomoc – CQD a súradnice 41°46′″ s. š., 50°14′″ z. d.. Správa bola okamžite doručená až ku kapitánovi. Carpathia bola vzdialená 58 míľ od Titanicu. Kapitán okamžite nariadil kurz 308° a rozostavil hliadky pre sledovanie hladiny a hlásenia pozorovaných ľadovcov. Bol si dobre vedomý toho, čo čaká cestujúcich v ľadovej vode, a urobil všetko pre to, aby k nim dorazil čo najskôr, za čo si vyslúžil ako aj pochvalu, tak aj kritiku za podstúpenie prílišného rizika, pretože s loďou, ktorej maximálna rýchlosť mala byť 14 uzlov, prekľučkoval ľadovým poľom a medzi kryhami rýchlosťou minimálne o viac ako 3 uzly vyššou. Posledná rádiová správa bola na Carpathii zachytená o 01:45. Rýchlosťou 17,5 uzlov (32,4 km/h) priplávala Carpathia k miestu stroskotania. O 03:45 bola Carpathia takmer na mieste, pred štvrtou hodinou ráno nechal kapitán zastaviť stroje. Po štvrtej hodine ráno bola z Carpathie uvidená signálna raketa z jedného zo záchranných člnov Titanicu, približne 400 metrov ďaleko. O necelých desať minút, o 04:10, začali námorníci vyzdvihovať prvých stroskotancov. Prvý vyzdvihnutý čln a zachránení boli z člnu č. 2, ktorému velil 4. dôstojník Titanicu Boxhall. Potom nasledovalo vyzdvihnutie ďalších člnov. Situáciu komplikovali vlny a ľadovce plávajúce po hladine, ktorým sa museli člny i Carpathia vyhýbať. Posledným člnom bol čln č. 12 pod velením 2. dôstojníka Lightollera z Titanicu. Čln bol preťažený, nemohol dobre manévrovať vo vlnách, a hrozilo, že sa prevráti niekoľko stoviek metrov od Carpathie. Kapitán Rostron preto otočil Carpathiu prednou časťou smerom k člnu, a tak skrátil vzdialenosť na „len“ 100 metrov. Ani tak však stroskotanci nemali záchranu istú, pretože počas približovania sa niekoľko vĺn prelialo cez predok člna a museli oboplávať prednú časť Carpathie na záveternú stranu, kde bola hladina pokojnejšia. O 08:30 boli zachránení poslední stroskotanci. O 08:50 sa Carpathia vybrala smerom k New Yorku, pôvodnému cieľu plavby Titanicu.
Obete a zachránení
Z celkového počtu presahujúceho 2 200 osôb na palube zahynulo následkom potopenia Titanicu okolo 1 500 osôb, čo približne predstavuje 2/3. Hlavným dôvodom ľudských strát bolo podchladenie v studenej vode severného Atlantiku (s teplotou −2 °C) v blízkosti ľadovcov, kedy k úmrtiu na podchladenie dochádza počas 15 minút. Medzi obeťami boli kapitán lode, vrchný dôstojník, prvý a šiesty dôstojník. Ďalej šéfkonštruktér lode so svojimi 8 spolupracovníkmi z lodenice, vrchný strojmajster so všetkými strojníkmi a ďalší členovia posádky. Zomrela väčšina z 57 milionárov cestujúcich prvou triedou, vrátane multimilionárov Johna Jacoba Astora IV, Benjamina Guggenheima, Idy a Isidora Strausových a stovky ďalších cestujúcich. V chladných vodách zahynulo aj všetkých 5 poštových úradníkov; W. L. Gwynn, J. S. March, J. R. J. Smith, J. B. Williamson a O. S. Woody, celý lodný orchester; T. R. Brailey, R. M. Bricoux, J. F. P. Clarke, W. H. Hartley, J. L. Hume, G. A. Krins, P. C. Taylor, J. W. Woodward a aj J. G. Phillips, jeden z telegrafistov, ktorí do poslednej chvíle rádiom žiadali o pomoc. Poslednou žijúcou osobou, ktorá bola prítomná na palube Titanicu (vtedy 9-týždňové dojča), bola Millvina Deanová, ktorá zomrela 31. mája 2009.
